Prijatie seba samého ako celistvú bytosť = sebaláska.
Najväčší zdroj životnej sily je starostlivosť o seba samého s láskou, pokorou a vďačnosťou, prijímanie samého seba bez pochybností o svojej hodnote. Nie sme však zvyknutí úplne bezpodmienečne sa prijímať a ľúbiť, pretože sme to nikdy nezažili. Bezpodmienečná SEBAláska je stav absolútneho prijatia a pokoja. Máme problém niekedy tomu rozumieť...
Na akúkoľvek tému sa pozriem – prídem k jadru – k sebaláske. Bez nej nefungujú vzťahy, práca, poslanie, zdravie, hojnosť ... Ak sme vykročili do života bez nej, prejdeme si cestu, ktorá nás k nej privedie. Moja cesta k nej viedla cez partnerské vzťahy a opakujúce bolestivé scenáre...
To, že sa ocitáme v nefunkčných vzťahoch, vo vzťahoch, kde nám zdanlivo ten druhý iba ubližuje, vo vzťahoch, kde máme pocit, že sa iní musí najprv zmeniť, aby my sme boli šťastní... to nie je náhoda. Sú v tom hlboké súvislosti a týkajú sa nie len nás, ale aj našich rodičov, a ich rodičov...
Silná túžba po naplnenom partnerskom vzťahu ... nebola som iná... veľmi som sa zamilovala, mysliac si, že to je ten pravý, avšak niečo stále škrípalo, nefungovalo. Nebol. Ani prvý, ani druhý, ani tretí. Dokonca som mala celý čas pocit, že sa musí ten muž zmeniť, pretože taký, aký je, nie je v poriadku a až keď sa zmení, môže náš vzťah fungovať. Toto sa opakovalo aj pri iných partneroch. Dnes to poviem asi takto: túžila som po kráľovi, no sama som nebola kráľovná. S obľubou som vyslovovala túto romantickú vetu „mám pocit, akoby som ťa poznala celý život“, a zároveň plakala do vankúša, že takéhoto ťa nechcem... no bodaj by nie, keď som si ťa vyberala povedome.... :-)
Všetko je v poriadku, ak sme prežili plnohodnotné vzťahy s rodičmi od detstva. Ale... Nie vždy to bolo možné. Je to tak v poriadku, všetci robili a robia to najlepšie, čo vedia v každej chvíli svojho života. Ja verím tomu, že každý z nás si vybral miesto aj rodičov, ktorým sa narodí. Takže aj skúsenosti, ktoré zažijeme.
V spoločn osti panuje niečo ako „to akože chceš povedať, že som ťa vychoval zle?“ - dotýka sa to dospelých, keď im niekto hovorí, že je možné, že svojim nevedomým správaním spôsobili bolesť tomu druhému – rozumiem, sama som si to nedokázala dlho priznať. Vnímam ako dôležité, aby sme si všetci priznali, že aspoň raz sme mohli svojím správaním ublížiť tomu druhému. Viete... niekedy ublížime jediným slovom. Niekedy je to vedomé, vo väčšine prípadov je to nevedomé – automatické, naučené. Všetci sme „doráňaní“ niečím o čom možno nevieme, vidíme „katastrofálne“ vzťahy, nefunkčné zdravie, nepríjemnú prácu, vyhorenia...vidíme tie dôsledky, dôsledky nespracovaných emócií a bolestí uviaznutých v našom tele. My si do života priťahujeme presne to, čo potrebujeme na svoj rast. Len to nedokážeme rozpoznať...
Vnímam ako dôležité, aby dospelí zhodili z pliec batohy plné viny, ktoré si nosia, preto, že im nevyšiel ich vzťah alebo manželstvo a napríklad opustili preto svoje deti. Aj vy potrebujete vedieť, že je to v poriadku a nikto nemá právo vám to vyčítať. Pochopiteľne... počas dospievania detí sa to môže stať a vaše deti sa na vás nahnevajú... ale vedzte, že príde čas, keď tomu porozumejú a výčitky nahradí súcit a bezpodmienečná láska. Počkajte si – nebojujte medzi sebou. Niekedy to trvá roky... aj vy aj vaše deti sa učíte trpezlivosti a súcitu.
A teda... ak sme nezažili to bezpečie, prijatie, plnú pozornosť, akceptáciu, možnosť prejavovať sa autenticky, (a nezažili to ani naši rodičia)... všetci poznáme vetu napríklad „prestaň plakať, lebo ti dám na to dôvod“ :-)
takže aspoň raz v živote sme zažili bolesť, z neprijatia toho čo cítime, ako sa prejavujeme,...atď.... ak sme nezažili úplnú rodinu, prípadne jeden z rodičov aj keď fyzicky bol prítomný tak kvôli niečomu nebol prítomný „duchom“ alebo emočne a podobne...Tento nedostatok, toto emočné prázdno, ktoré zostalo sa budeme snažiť počas života vyplniť – niečím. Ak zostal pocit, že „nie sme dosť dobrí“ , „nie som hodnotný človek“, „nič nedokážem“, „všetci ma opúšťajú“, „nikto ma nemá rád“... a teda sebaláska, sebahodnotaa sebavedomie je veľmi nízke – do nášho života prídu presne takí ľudia a situácie, ktoré nám neustále budú ukazovať nelásku, neprijatie, že sme neschopní...
Máme úžasnú príležitosť pracovať sami na sebe prostredníctvom iných. Oni sú tie zrkadlá, do ktorých sa môžeme denne dívať a rásť, prostredníctvom toho, že vidíme a prijímame seba v celistvosti.Nie je to ľahké. Ja som si nedokázala priznať, že som emočne manipulovala iného, preto, aby ma miloval ale obviňovala som jeho, že je manipulátor. ... prijať seba ako manipulátorku? V žiadnom prípade! Toto ja určite nie som! Hovorila hlava. Ale tých príkladov bolo naozaj viac, kedy som sa takto správala...
Až vo chvíli, keď prestaneme obviňovať iných (alebo život, Boha...)zo svojho nešťastia, až vtedy môže nastať uzdravovanie. Pretože preberáme plnú zodpovednosť za svoj život a to čo v ňom je, aj týkajúc sa vzťahov.
Keď sami nie sme zocelení, teda máme otvorené témy, ktoré v nás neustále spúšťajú bolestivé emócie len pri spomienke, znamená, že ešte nerozumieme súvislostiam, ešte stále sme v energií toho zraneného dieťaťa, ktoré potrebuje pochopenie a prijatie. Ak sme nezažili plnohodnotný vzťah s prvým mužom ak sme žena (otcom), a s prvou ženou, ak sme muž (mamou) – uviazli sme v energií dieťaťa – budeme mať problém nadviazať plnohodnotný partnerský vzťah. Na psychológií nám to povedali často... to aký máte vzťah s rodičmi, také partnerské vzťahy budete mať v dospelosti.
Až neskôr, keď moje vzťahy nefungovali a opakoval sa dookola ten istý „scenár“ som pochopila, že tá príčina je hlbšie, než ja sama som schopná vidieť, že to bude predsa len o mne, nie o nich. A vďaka nefunkčným vzťahom som začala objavovať seba a svoje zranenia. Niekedy sama, inokedy s pomocou začala rozpúšťať bolesť a chápať súvislostiam. Chýbala mi sebaláska. Neprijímala som samú seba. Nechcela som vidieť tie dieliky mňa, ktoré boleli, ktoré boli nepríjemné. Nedokázala som sa oceniť, vidieť svoje úspechy, nepoznala svoje schopnosti...
Začala som objavnú cestu. Spoznávaním všetkých negatívnych skúseností v mojom živote a hľadaní odpovedí PREČO? Prestala som obviňovať iných a našla som seba.
„Nakoniec si uvedomíte, že žiadny iný neexistuje a že sa vždy stretávate sami so sebou.“ Eckhart Tolle