Nedávno som videla obrázok.. Bol na ňom maličký baranček označený číslom (zrejme bol „v poradí“) na niečo.. To, čo ma však dostalo boli slová pripnuté k tomu obrázku: „kričíš maličký, .. no nikto ťa nepočuje“. Rozplakala som sa, pretože sa to dotklo niečoho významného v mojej duši.. Je tak veľmi bolestivé dotýkať sa pocitu bezmocnosti z nepočutia, nevidenia, nevnímania... Nie tak nezvyčajné v našom svete. Prinútilo ma to zamyslieť sa nad tým, aké to je.. Keď kričíme alebo hovoríme a musíme sa dotýkať bezmocnosti v nás, pretože nás nepočujú. Nepočujú, čo skutočne hovoríme. Nepočujú náš „krik bezmocnosti“. Nepočujú to, čo skutočne hovoríme: že sme tu a že chceme byť videní, vnímaní a počutí v tom, kto sme práve teraz. Akoby naše slová neprechádzali na druhú stranu. Akoby bol vztýčený múr, ktorý nedovoľuje, aby naše posolstvo prešlo na druhú stranu, do uší a duše tých druhých. Koľko krát ste to už zažili? Koľko krát ste mali pocit, že hovoríte ale iní vás nepočujú? Hoc to vyzerá, že počúvajú. . vy sa necítite vypočutí. Chcela by som povedať, že sa to deje len výnimočne.. klamala by som. Až príliš často stojíme vedľa seba a v skutočnosti sme od seba míle vzdialení. Až príliš často si myslíme, že rozumieme, ale druhý sa cíti neporozumený. Až príliš často si myslíme, že počúvame ale človek oproti nám sa cíti nevypočutý. Až príliš často zažívame bolesť nerozpoznania toho, kto skutočne sme tu a teraz. Máme strach postaviť sa vo svojej pravdivosti pred iných, pretože sme otrávení neustálymi radami o tom, čo máme či nemáme robiť.. ako to má či nemá byť.. „Prečo mi to hovoríš? Ja len chcem, aby si ma počul, videl a vnímal.. ja nechcem tvoju radu“.. môže nám znieť v ušiach. Dostávame sa do neľahkých situácií, pretože na jednu stranu túžime zdieľať s druhým svoj vnútorný svet a na tú druhú, nemáme chuť opäť zažiť bolesť z nerozpoznania, popretia či spochybnenia seba. Viac a viac máme pocit, že sa musíme uzavrieť, že tu nie je nik, s kým môžeme zdielať „Seba“, že tu nie je nik, kto by nám chcel skutočne porozumieť.. V našej duši sa toho odohráva veľa a akoby nemáme bezpečnú osobu, s ktorou to môžeme zdieľať, hoc nám hovoria (a určite to myslia dobre), že „sú tu pre nás“. V skutočnosti, keď to „byť tu pre nás“ nastane, cítime neporozumenie, spochybňovanie, kritiku, nerešpektovanie.. našej vnútornej múdrosti, našej vnútornej reality; toho čo prežívame, čo myslíme, čo cítime, čo potrebujeme, čo je pre nás dôležité.. cítime, že nemôžeme byť sami sebou, pretože takto nie sme prijatí. Dostávame návody na to, aký byť, čo robiť, čo myslieť, .. bez toho, aby mal niekto túžbu hlboko porozumieť tomu, kto vo svojej podstate sme tu a teraz. A toto bolí.. Oslabuje nás to. Naša vnútorná sila slabne.. Vytvárame si vnútorný konflikt. Na jednu stranu túžime byť autentickými, zdieľať s druhými to, kto sme, čo prežívame.. a na druhú to posledné, čo si želáme, je hovoriť im o tom, pretože sme opakovane zažili sklamanie z neporozumenia. Oslabenie vnútornej sily prichádza, keď prestávame rozumieť aj sami sebe. Bijú sa v nás rôzne protichodné názory, myšlienky, pocity... a nevieme čo s tým. Javí sa, že ľudia okolo majú vo všetkom jasno len my sme v obláčiku totálneho chaosu. Čo ak to ale takto máme viacerí? Čo ak aj tí najviac jasne vyzerajúci vo svojom vnútri občas zápasia s týmto chaosom? Len sa naučili o tom nedať znať, pretože to „nemá cenu“ lebo aj tak nedostanú to, čo potrebujú.. čo ak aj oni vedia, aké to je keď nie sú vypočutí, porozumení, vnímaní. . čo ak nepočujeme, nevnímame ani sami seba? Čo ak sa pochybnosť "Sebapochybovačov" dostala tak hlboko do našej bytosti, že viac vnímame "ich" než seba ? Čo ak to zažil každý z nás? Nevieme. Nevieme o tom, kým si o tom navzájom (pred sebou i pred inými), úprimne, nezazdieľame. Kým nezačneme nahlas hovoriť o svojich pochybnostiach, strachoch, o svojich pocitoch, myšlienkach, prežitkoch.. o svojich skúsenostiach, úspechoch aj pádoch.. kým nezačneme byť k sebe blízko; s túžbou uvidieť sa v tom, kto naozaj sme tu a teraz (sami seba i seba navzájom s druhými). Niekedy je ťažké vystúpiť zo svojich „ochranných oblekov“, ktorých funkciou je chrániť nás pred bolesťou, sklamaním, zlyhaním, ponížením, bezmocnosťou, smútkom, odmietnutím, zradou .... chránia nás pred tým nepríjemným, čo v živote tiež „ochutnávame“. Ale pripadá mi nevyhnutné niekedy urobiť to, ak si chceme byť skutočne blízko. Blízko sami k sebe – vo vzťahu so sebou. Blízko k druhým – vo vzťahu k nim. Chcelo by to veľkú odvahu stať sa úplne pravdivým. Vyžadovalo by si to pevné rozhodnutie, že takto ako som, som OK! So všetkým, čo je mojou súčasťou. Že hoc nie som dokonalým, môžem byť milovaným. Vyžadovalo by si to vnútornú silu a odolnosť, aby sme dokázali čeliť „pochybovačom“ v našom vnútri i pochybovačom tam vonku, ktorých úlohou je (zo svojich dôvodov) nabúravať nám našu vnútornú stabilitu, náš pocit vlastnej integrity, pocit vlastnej sebaistoty a sebahodnoty, našu vieru vo svoju vnútornú múdrosť a intuíciu. Chcelo by to odvážne a pevné rozhodnutie, žiť v prvom rade pre seba – vzťah so sebou, pretože sme si uvedomili, aké dôležité je, pre seba tu byť. Že len ak sme tu pre seba, sme schopní byť tu aj pre iných, ak chceme a oni potrebujú. Lebo sme sa rozhodli hlboko načúvať vlastnej duši. Vidieť ju. Vnímať ju. Porozumieť jej. A cez túto hlbokú empatiu a súcit so sebou, môžeme vytvárať skutočne blízke spojenia aj s inými. Lebo vieme... Vieme, že je to skutočne nápomocné. Žijeme to sami pre seba; máme vlastný prežitok.
Je to dosiahnuteľné? Viem, že áno. Bude to síce vyžadovať náš čas, energiu, akciu, prácu.. ale môžeme prostredníctvom vnútornej práce - hlbokého sebapoznania, seba spoznávať, stávať sa viac vedomými si seba; všetkého, čo je našou súčasťou. Prostredníctvom sebaporozumenia, sebaempatie a sebasúcitu rozvíjať láskavý a podporujúci vzťah so sebou. Cez tento plnohodnotný a podporujúci vzťah so sebou, budovať svoju vnútornú silu a odolnosť. Svoju vlastnú realitu, svoj život a konieckoncov všetko, čo tužíme. .
Dokážeme sa stávať sami sebe podporou na svojej ceste..
a hoc budeme kráčať touto cestou chvíľu sami lebo podpora z „tam vonku“ nebude prichádzať..
budeme vedieť, že to dokážeme.
Pretože máme vieru v seba & dôverujeme svojim schopnostiam, lebo ich hlboko poznáme.
Pretože vieme, že sa o seba môžeme kedykoľvek oprieť & lebo my sme sami pre seba bezpečnou skalou.
Ďakujem, ž emôžem byť toho súčasťou..
S láskou,
Martina. <3
www.nacesteksebe.sk